V stredu 26. 9. 2018 sme celý druhý stupeň nasadli do autobusu a mierili smerom na Brezno. Našim cieľom boli tri miesta, ktoré mali jednu spojitosť. Pamiatka, úcta uvedomenie si vecí minulých a možno zamyslenie sa aspoň na chvíľku nad dnešnou, síce uponáhľanou, no napriek tomu dobou slobodnou a bez strachu, že prídeme o najbližších, či nebudeme mať čo jesť. Prvé takéto miesto i keď sa to nezdá, bola Bystrianska jaskyňa. Zababušení s obavami pred chladom sme vstupovali do jej vápencových útrob. Na prekvapenie bolo vo vnútri teplejšie ako vonku. Potvrdil nám to aj najmenší druh netopiera, ktorý sa v jaskyni vyskytoval a v kľude hybernoval niekoľko centimetrov nad nami. S hlavami otočenými dohora sme obdivovali silu prírody, ktorá dokázala vykúzliť a vyzdobiť jej strop a steny. Videli sme stalagmity, stalaktity a stalagnáty, záclony, ale aj tektonické zrkadlo. Okrem toho sme našli na stene stopu „Yetiho aj čerta“ čo sa tam naháňali a dostali sme sa aj do „Pekla.“ V časti Zrútený dóm sme sa pri pamätnej tabuli dozvedeli o tragickej udalosti partizána z obdobia 2. svetovej vojny. Po prehliadke a nakúpení spomienkových predmetov sme sa presunuli na ďalšie miesto našej exkurzie. V obci Nemecká sme navštívili pamätník, kde sme zapálili pre spomienku sviečku a položili veniec tu padlým hrdinom, ako aj vtedajším obyvateľom tejto obce, ktorí zomreli strašnou a nemilosrdnou smrťou. Na miestach tedajšej vápenky dnes stojí malé múzeum, kde nám premietli krátky film a svedectvá a mohli sme si tu prečítať informácie aj o ďalších miestach a obciach, ktoré postretol podobný osud. Kalište bolo poslednou zastávkou exkurzie. Po deväťkilometrovej úzkej asfaltovej ceste obkolesenej lesom sme konečne zaparkovali. Bývalá dedina mala ideálne miesto poskytujúce úkryt partizánom a prenasledovaným. Z dediny, ktorá bola učupená v lese zostali len dva domy a kaplnka. Okrem nich množstvo základov z toho, čo kedysi bolo domami. Postupovali sme po náučnom chodníku, lemovanom tabuľami s informáciami o živote tamojších. Toto miesto pôsobilo neskutočným kľudom. Nikto z nás by nepovedal, že na tak nádhernom až rozprávkovom mieste sa stali také hrôzy. A predsa. 18. marca v roku 1945 ju prepadlo okolo 300 nemeckých vojakov. Obec vypálili, niektorých postrieľali, iných zajali. Kalište ako jediná dedina zo všetkých vypálených na Slovensku nikdy nebola obnovená a život sa tu zastavil. I keď, každá z vypálených obcí tu posadila jeden strom a aspoň takto symbolicky mu vdýchla nový život. Kto nezažil, nevie… kto bol na podobných miestach možno trošku pochopí tak, ako my. S. Matušková